Počas liečby sa mi stávalo, že v meste, kde bývam, ma ľudia nespoznávali, nezdravili ma, lebo môj výzor sa liečbou dosť zmenil. S tým som sa musel vysporiadať. Nakoniec som si povedal, že so svojej choroby nebudem robiť tajnosť. Práve naopak. Každému som povedal, čo mi je a ako na tom som. A tak mal každý na výber, či so mnou zostane v kontakte, alebo nie. So svojou rodinou som sa o svojej chorobe veľa rozprával. Videl som, ako to ťažko nesú. Aby som im to nejako uľahčil, snažil som sa, pokiaľ sa dalo, aj humor použiť. Lebo to je asi tá najlepšia vec, ktorá je ešte aj zadarmo k tomu. Myslím, že im to pomohlo.
