Bolo to na začiatku mojej liečby, keď som taký opustený a už takmer rozlúčený so životom čakal na jednotlivé vyšetrenia. Myslel som si myslel, že možno to je všetko aj zbytočné. Vtedy šiel okolo môj pán doktor, ktorý ma liečil a ten, keď sa na mňa pozrel, a videl ma tam takého nešťastného, iba tak prechádzal a povedal : " Ale nebuďte taký smutný, my už vieme presne diagnózu a vieme, ako vás máme liečiť". Vtedy som si uvedomil, že on mi možno povedal aj pravdu, pretože keby to tak nebolo, tak mi nemusel povedať vôbec nič... On mi vtedy dal takú nádej, čo sa nedá za peniaze ani za nič kúpiť. A ja som tomu uveril. Nemal som totiž čomu inému uveriť.
